S pesničkou to ide ľahšie. V každodennom živote, pri robote, v piatok, či sviatok…

Ľudová pieseň je s človekom stále pevne zviazaná napriek tomu, že sa už nechodí v krojoch, pešmo, či koňmo. Vzťah k piesni ako k vzácnej ozdobe, ktorá sa berie za spoločníčku v tých najslávnostnejších chvíľach, je hlboko zakorenený v podvedomí mnohých ľudí tohto kraja. Prejavy tradičnej kultúry dostávajú síce novú tvár, získavajú nový priestor, vznikajú nové príležitosti, ale majú stále starú, svoju pôvodnú podstatu.
…ľudová pieseň žije ďalej!

Janko Babic je dieťaťom krásneho kraja pod Poľanou, spätým s jeho tradíciami. Rodinné prostredie, Babicov dvor na Kostolnej, starkí u Kropáčov, to boli jeho prvé školy mravov, ktorých základy mu pomáhajú pri orientácii vo svete, ukazujú mu cestu pri rozlišovaní ozajstných hodnôt v živote, kultúre aj vzťahoch
medzi ľuďmi. Babicovci boli známi ako majstri mnohých remesiel, speváci, tanečníci…
U nich sa robota i zábava dedila z otca na syna, vždy s vierou, že babicovský grif nájde pokračovateľov v ďalších generáciách. Tak ako je ľudová pieseň súčasťou celého komplexu prejavov kultúry, tak spevák Ján Babic pôsobí ako neoddeliteľná časť svojráznej komunity zabávajúcej sa pri muzike, kde sa spieva, rozkazuje, tancuje. Tam možno najlepšie vnímať jeho temperamentný prejav, ako živel prameniaci z bohatej hudobno-tanečnej tradície Podpoľania. Je jedinečným spevákom, ale aj veľkým obdivovateľom ľudovej hudby.